March 2010

21. Díl-konec 1. série

31. march 2010 at 14:00 | Natalkaaa
Po tomto mojom výplode, ktorý zo mňa vyšiel ani neviem z kade, sa Josh doširoka usmial, naklonil sa ku mne a pobozkal ma.
Nebolo to nič vážne len jednoduchá letmá pusa na ústa. Nebolo to ako keby ste sa bozkavali po prvýkrát, nebolo to také vzrušujúce, precítené, a ani ste sa pri tom nevedeli vznášať. Bola to len jednoducho pusa.
"Môžem ťa vziať domov?" opýtal sa ma.
"Myslím, že tu mám odvoz," ukázala som rukou na auto, ktoré prišlo len pred chvíľku a v ňom sedel Robert.
"Aha... tak zajtra?"
"Hej... tak zajtra," usmiala som sa a namierila som si to do auta. Sadla som si, zložila som si veci a prvá Robertova otázka bola iná ako obvykle.
"Vy spolu chodíte?" opýtal sa ma.
"Um... hej!"
"Ako dlho?" vyzvedal. Pozrela som na hodinky a odpovedala mu: "Asi 2 minúty!"
"Nerob si zo mňa srandu!" jemne zvýšil hlas.
"Nerobím!"
"To vážne?"

20. Díl

30. march 2010 at 14:00 | Natalkaaa
V ten deň so mnou už Lizz neprehovorila, teda iba takmer. Bola to malá výnimka po vyučovaní.
"Mám ti pomôcť?" opýtala sa ma s menším podtónom v hlase, a znelo to asi tak že: "Áno, som nahnevaná za to, čo si mi povedala, ale ešte stále si moja kamarátka a ja ti chcem pomôcť."
"Nie ďakujem... zvládnem to aj sama," to bola zas moja odpove,ď ktorá naznačovala:
"Aj keď som to vedela už dávno, tak som sa na teba nehnevala, ale teraz som ti to povedať už musela, lebo si ma naozaj nahnevala."
"Fajn, maj sa," ušla z triedy rýchlosťou, akou pred tým ešte nikdy nešla. Kým som sa vymotala z triedy von, pred školou ma už čakal Robert. Dosť mi liezlo na nervy, že ma musel chodiť každý deň vyzdvyhnúť zo školy ako keby som bola malé dieťa. No bohužiaľ to budem musieť ešte dva týždne vydržať, kým mi nedajú dole sádru.


Kids Choice Awards(27.3.2010)

29. march 2010 at 18:58 | hbdelfin
Kluci sice žádnou cenu nevyhráli,ale stejně jim to slušelo.
free image host free image host free image host free image host
free image host free image host free image host free image host

19. Díl

29. march 2010 at 14:00 | Natalkaaa
Takže si to zhrňme: Josha všetko mrzí čo pred tým urobil a napísal mi naozaj chutný list. Navyše, práve mi napísal, že sa mu páčim. Čo viac môžem chcieť?

"Slečna Obenová, viete odpoveď na moju otázku?" prerušila moje tuhé rozmýšľanie učiteľka.
"Ja... nie neviem..." zodvihla som hlavu a začala som konečne rozmýšľať nad otázkou, ktorú mi položila učiteľka. Problém bol len v tom, že akonáhle som zodvihla hlavu, tak som sa začala neskutočne červenať.
"Slečna, asi bude lepšie ak začnete dávať pozor... myslím, že mate čo doháňať!" prísne na mňa pozrela.
"Áno," súhlasila som a snažila som sa zakryť si líca rukou, aby nevyzerali také červené ako boli.
Potom sa učiteľka otočila späť k tabuli a pokračovala v písaní. Zohla som lístok, ktorý mi Josh poslal a nenápadne som ho chcela strčiť pod lavicu.
"Čo to je?" zašuškala Lizzie.

18. Díl

28. march 2010 at 14:00 | Natalkaaa
Lizzie bez jediného namietania dala Nickove číslo a ja som po dlhom rozmýšľaní napísala Nickovi. Napísala som mu, že sa s ním chcem stretnúť a porozprávať. A jeho reakcia bola ešte zaujímavejšia. Jednoducho sa začal vyhovárať , nemá čas, že teraz má toho naozaj veľmi veľa, a že by bolo lepšie sa inokedy stretnúť. Vlastne koho by nenahnevalo, keď by vám chlapec povedal, že vás má na háku. Samozrejme, nepovedal to priamo, ale tie chlapčenské výhovorky.. pozná ich každé dievča. Prečo jednoducho nenápisal, že nemá najmenší záujem stretnúť sa so mnou alebo sa so mnou rozprávať. Niekedy nechápem ako chlapci rozmýšľajú. Fajn, ale keď sa so mnou nechce stretnúť, tak OK. Takáto dosť nahnevaná, som si išla lahnúť a vyspať sa.

17. Díl

27. march 2010 at 14:00 | Natalkaaa
"Aký chlapec? Čo sa stalo?" doletela za mnou mama.
"Nič mami, nič sa nestalo! Podáš mi prosím ťa tvoj telefón," požiadala som ju, pretože ten môj sa rozbil.
"Hneď ti ho donesiem," milo sa usmiala a odišla do kuchyne.
Okamžite som zavolala Lizz a požiadala som ju, aby k nám prišla čím skôr.
"Ahoj, stalo sa niečo?" vypytovala sa len čo som doskákala k dverám a otvorila som ich.
"Poď hore. Potrebujem sa s tebou porozprávať," zavolala som ju hore a rukou jej naznačila aby vyšla hore.

Vyskákala som hore, vošli sme do izby a zavrela som za nami dvere.
"No tak, čo sa deje?" naliehala na mňa.
Sadla som si na postel a začala som sa jej vypytovať.
"V nemocnici si sa ma opýtala či za mnou bol Nick! Potrebujem vedieť kto to je?"
"Neviem či som tá pravá osoba, ktorá by ti to mala hovoriť," namietala Lizz.
"Si!!! A teraz už hovor!" rozkázala som jej.
Potom Lizz ešte chvíľku rozmýšľala a váhala. Nakoniec urobila to, čo som od nej čakala a povedala mi všetko. Teda aspoň si myslím, že to bolo všetko. Povedala mi, ako som sa z Nickom zoznámila, o tom aký sme boli kamaráti, aký sme mali spolu vzťah, o tom čo všetko sme spolu prežili, o tom prečo sa v skutočnosti s Johnym rozišla a aj o tom, že som sa s Johnym bozkávala, čo ma celkom pobavilo. :-)
Bolo naozaj zaujímavé počúvať príbehy o tom, aká som bola, čo všetko som porobila alebo prežila. Bolo to, ako keby som počúvala príbehy o niekom, koho som vôbec nepoznala a zároveň som ho neskutočne dobre poznala.
Moja pamäť na tom bolo neskutočne dobre. Pamätala som si takmer všetko, až na posledných 6 mesiacov. Tie akoby sa mi nejako vygumovali z pamäte a nie a nie ich dostať späť. Preto ma celkom bavilo, keď mi Lizz rozprávala aká som bola... alebo vlastne aká som.
Povedala mi o tom, že sa mi páčil Josh a nezabudla mi povedať aj to, prečo ma v skutočnosti zrazilo auto a čo sa vlastne stalo, keď ma to auto zrazilo. Stále som bola v tom, čo mi povedala mama, že ma zrazilo auto na prechode. Potom mi porozprávala o tom, aký je Nick slávny a čo robí. Bolo to pre mňa naozaj zaujímavé mať niekoho ako je on. Teda, nie mať ako vlastniť, ale mať ako poznať niekoho takého. Až keď mi Lizz všetko porozprávala, tak som jej povedala, prečo som sa na neho pýtala. Lizz celkom nechápala a bola z toho naozaj mimo, keď som jej povedala, čo sa mi stalo v nemocnici.
Potom sa Lizz obliekla a odišla domov.

Ráno som sa obliekala a zišla som dole do kuchyne.
"Ty si sa kam vybrala, Sam?" opýtala sa ma mama.
"Predsa do školy!!" usmiala som sa a snažila som sa nejako vymotať z kuchyne.
"Tak to teda nie, nikam nepôjdeš mladá dáma!" hlasno zvolala a dosť sa popri tom zorčulovala.
"Ale mami, vieš ako dlho som nebola v škole?"
"Nie tak to teda neviem. A ty zase nevieš kde vlastne chodíš do školy!!"
"To máš pravdu, ale Róbert ma tam zavezie!" navrhla som jej.
"Nie, Samanta."
"Ajaj," pomyslela som si.
Vždy keď mi mama povedala Samanta, tak som vedela, že sa naozaj hnevá, a že ja mám problém.
"Mami, nie som malá!"
"Nikam nejdeš!"
"Prosím, prosím, prosím mami!" hodila som na ňu psí pohlaď.
"Tak dobre," povzdychla si.
"Ale iba dnes!" dodala.
"To sa potom dohodneme," usmiala som sa, vzala som si do rúk toast a začala som jesť.
Mama zatiaľ išla zobudiť Róberta, ktorý ako vždy ešte spal. Pred školou ma čakala Lizz a vzala ma do triedy, čo keby som tam netrafila. To by bolo naozaj trápne.
Celý deň bol super, len som si veľa z hodín nepamätala. Malo to svoje výhody aj nevýhody. Keď ma Róbert doniesol domov zo školy, čakalo ma prekvapenie. Mama mi konečne kúpila nový telefon. Už mi celkom aj chýbal. Po dlhšom rozmýšľaní som si od Lizz vypýtala Nickove číslo. Chcela som sa s ním porozprávať.


16. Díl

26. march 2010 at 14:00 | Natalkaaa
Chvíľku som nevedela čo povedať, ale potom som sa jednoducho opýtala: "Poznáme sa?"
Chlapec, ktorý pri mne sedel, ostal zneistený a trošku váhal nad tým, čo mi povie.
"Som predsa... ja som... prepáč, nemal som to robiť, ale... neviem prečo som si to všetko neuvedomil skôr. Ty si tak užasné dievča a ja... prepáč," postavil sa a odišiel preč bez toho, aby som sa dozvedela, kto to vlastne bol. Čo tu ten chlapec robil tak neskoro a ako sa sem dostal? Predsa nemocnice sú večer uzavreté a to už nehovorím o nočných návštevách. Sú predsa zakázané. Od toho okamžiku až do ráno som nezaspala. Pokúšala som sa prísť nato, kto to bol. A prečo mi to všetko povedal. Mala som s ním pred tým niečo? Dúfala som, že ho ešte niekedy uvidím a budem sa ho môcť všetko opýtať.

37. Díl

25. march 2010 at 14:00 | Elvijka |  Kluk z letiště

Bára

Od té doby co jsem přistihla Nicka s tou courou jsem pořád brečela. Nick ke mně pravidelně posílal Joa, asi si myslel, že to Joe vyžehlí, ale to se teda nestane. Nicka už nikdy nechci vidět. NIKDY!

Nick

S Baruškou už víc jak týden nemluvím. Strašně mně ten rozchod bolí. Jsem to ale pitomec. Já debil jsem Selenu pustil do mého pokoje. Já za to můžu... jenom já. Joe řekl, že mi jí pomůže Barušku dostat zpátky. Teď zrovna by měl být u ní. -Scházel jsem po schodech do sklepa. Teďka jsem tam chodil celkem často. Taťka tam měl slivovici a já jsem mu na ní "tajně" chodil. A co bych dělal, kdyby na to přišel?- Mě je to už stejně jedno. Otevřel jsem láhev se slivovicí a napil se. Projela mnou jako kdybych spolkl oheň, až mi vytryskli slzy.

15. Díl

25. march 2010 at 13:59 | Natalkaaa
Je zaujímavé, ako sa človek pokúša zistiť kým je, čím je a kam smeruje. Ešte zaujímavejšie je, keď sa to pokúša zistiť človek, ktorý má prázdnu hlavu a tým nemyslím ľudí bez rozumu, ale ľud,í ktorý stratia pamäť.
Po tom, čo doktor odišiel, som sa síce márne ale predsa pokúšala spomenúť si aspoň na niečo.
Nahovárala som si, že ak je pravda čo mi ten doktor povedal, že som mala autonehodu, tak si možno spomeniem neskôr. A možno je toto všetko len zlý sen, z ktorého sa neviem zobudiť. A možno nie je, možno sa stalo niečo, čo bude lepšie keď si pamätať nebudem. A možno to bude aj takto lepšie.
Pár hodín som ležala sama v izbe a keď ma už omrzelo trápiť si moju prázdnu hlavičku, tak som sa postavila z postele a s Božou pomocou som nejako docupkala na nemocničný balkón. Bolo krásne, letné popoludnie, slnko mi krásne svietilo na balkón a vyhrievalo ho. V parku pred nemocnicou sa prechádzalo zopár postarších ľudí, kde tu pobehovali malé deti a hrali sa, len ja som trčala v nemocnici z blbou sádrou na nohe.
"Slečna Obenová," ohlásil ma doktor od dverí. Otočila som sa a stála tam s ním aj nejaká žena.
"Prišla za vami vaša mama," usmial sa a pustil ju dnu. Ja som vcupitala do izby a nemo na ňu hľadela.